Hurá, baliť sa! Alebo nie?
Kde som skončila minule? Aha, áno. S vyplazeným jazykom, žltou knižkou v ľavej ruke a americkými vízami v pravej, hypnotizujem svietiacu obrazovku mobilu očami a váham, či to mám silu teraz čítať. “Urgent update.” Nuž tak, keď už som položila život a odložila klientov, dozvedám sa 2 dni pred odchodom, že nástup do Filipínskej karantény a na tréning pred pretekom sa posúva o týždeň. Áno, napadla vám rovnaká otázka ako mne: načo som sa toľko so všetkým naháňala. Po prvotnom prudko zvýšenom tlaku, kalkulujem možnosti a ceny a rozhodujem sa let si vymeniť za lacnejší pár dni neskôr a nepredlžovať rezervácie predražených hotelov. A môžem ešte 4 dni pracovať a baliť sa v kľude.
Balenie
Pointa môjho balenia spočíva, že už rovno všetko rozdeľujem a organizujem do drybagov, ako ich budem mať usporiadané na lodi. Takže svoje 4 sady termo prádla, 3 sady middle layer a 2 sady fleesiek a teplých nohavíc ukladám do 4 bagov na každý týždeņ jedna termo baselayer a ponožky a spodnú bielizeň, do 3 z nich idú middle layers, ktoré ešte prvý týždeň nepotrebujem, a ob týždeň môžem vymeniť aj fleece mikinu či vrchné gate. Všetko vrátane gumákov/ocean boots, aj vrchnú nepremokavú vrstvu (musto hpx a drysuit od HH BA), nepremokavé ponožky od sealskinz, kukly (balaklavy) či čelovky mám dvojmo v prípade, že ostanem komplet zaliata 10 metrovou vlnou, nebodaj vypadnem, alebo budem tá, čo bude swimmer a bude zachraňovať MOB, pretože pochybujem, že tam ešte niekedy niečo do nite premočené vyschne. Rukavice mám 5párov jachtárskych z toho jedny ocean na kormidlo, palčiaky na kormidlo, 2 neoprénové, jedny klasik bez prstov, a k tomu jedny primino tenké na spanie a jedny fleece do vačku na zahriatie rúk. Rovnako aj čiapok a buffok mám viac, keďže hlava bude značne vystavená počasiu a tá je veľmi dôležitá, aby bola v teple a v suchu. Oboje rukavice aj čiapky, spolu s extra ponožkami sú v 5.tom drybagu. Každý drybag ma nalepenú striebornicu a popis čo v ňom je. Ďalší šiesty obsahuje letné jachtárske veci na week 4 tréning , keďže je tu cez 30°C. V siedmom sa skrýva všetko na spanie- spacák, bivyy bag, vankúš, maska na oči a zvyšné veci z predošlého článku. Jeden mám na všetku elektroniku (go pro, tablet, slúchadla, mobil, nabíjačky, čelovky) a posledný je vždy na čokoľvek od oblečenia, ktoré vyzlečiem pred spaním až po gumáky, čo by som chcela ochrániť pred vlhkom/mokrom v podpalubí.
Keď sa pozriete na kopu, čo som si starostlivo chystala posledné dni a k tomu drysuit ešte vypchatý hrncom a fľaškami položený obďaleč, tiež asi rozmýšľate, kam to všetko dám. A to som vám minule neodfotila kilovú lekárničku, asi 3kg slovenského jedla pre posádku, kilovú Slowtellu, a k tomu teda do ruksaku HH som ešte balila nejaké letné oblečenie na 3 týždne na Filipínach, a všetku elektroniku. A všetko na pretek spolu s jedlom, kozmetikou a liekmi som teda napchala do tých perfektných duffel bagov 90 a 70 litrového od HELLY HANSEN BRATISLAVA. Na váhe Qataru ukazuje 34kg dokopy checked-in luggage. A to tu chlapci bez jedla a drysuitu mali cez 40kg!
Cesta a kontroly
Keď som mala odletieť pôvodne v pondelok, odchádzala by som nič netušiac z pokojného sveta doma. Pár dní na to odchádzam za bombardovania kúsok od našich hraníc. Nechcem veľmi miešať toto šialenstvo a nešťastie, čo sa deje, do tohto blogu, ale nemôžem ho ani ignorovať. Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla napísať viac dielov, je dať mojim blízkym na FB a v okolí aj niečo pozitívne na čítanie a zamestnať si hlavu cestou a v karanténe tu na Filipínach. Odchádzala som s veľmi zmiešanými pocitmi, neštandardnými pre moje odchody na „vodu“. Priznám sa, že padlo aj pár sĺz. Áno, teším sa, som zvedavá, nedočkavá, odhodlaná bojovať, ale mám aj divnú guču v krku, že nebudem vedieť mesiac poriadne, čo sa doma deje, ako sa majú moji blízki, bude to mať akúsi divnú pachuť, že ja idem za snom a šťastím, a doma sa ľudia strachujú a pomáhajú, a kúsok ďalej aj zomierajú.
Každopádne, tak detailnú kontrolu na check-ine som ešte ani za COVIDu nezažila, skutočne kontrolujú všetky moje pripravené papiere. Ohromné šťastie bolo, že som sa rozhodla odpovedať na ponuku Qataru upgradenuť si druhý dlhý nočný let na business class za skutočne smiešny príplatok k pôvodnej letenke vzhľadom na to, že som tým pádom ušetrila 2 hodiny čakania na check-in economy a vyspala sa normálne 7h poležiačky so všetkými tými milými vymoženosťami biznis triedy. Dalo by sa veru na to zvyknúť, ale vzhľadom na ceny to u mňa nehrozí 😀 nuž, posledný kúsok luxusu pred Filipínskymi hotelmi a hlavne našou sparťanskou loďou a tvrdou plavbou cez oceán.
Žiadna qatar biznis trieda vás však nezachráni , keď pristanete v Manile. Najprv nás donútili pustiť pred seba na kontrolách všetkých z iného Emirates letu, bez vysvetlenia, a potom som stála v 3 rôznych radách na rôzne kontroly dokopy 2hodiny. Prvá na očkovanie, PCR a One health formulár. Ďalšia na pas a víza. Ďalšia pohovor s Bureau of Quarantine. Prešla som. Batožina, taxík, hotel, večera, drink a spánok.
Pravidlá ,ooo, nekonečné pravidlá!
Takže, keďže som dorazila až po 25.2. Tak nemám spravený PCR od organizátora a ako veľa iných ľudí, nemám prístup do maríny ani na loď, až do ďalšieho testovania, lebo to je najprísnejšie strážený objekt na Filipínach. Inak, keď už sme pri tom, na Filipínach neexistujú žiadne výnimky; čo je pravidlo alebo napísané v menu, je sväté: no Madam, nemôžte si dať to jedlo s hranolkami, lebo v menu je napísané s ryžou, not possible Madam! Keďže z našej 15 člennej posádky dorazili v prvej várke vrátene skippera a AQP len 7mi ľudia, z ktorých však dvaja mali v prvom PCRku po príchode pozitívny test, našu loď krvopotne chystajú na plavbu v týchto teplotách iba piati ľudia. Sme jediná posádka s pozitívne testovanými a ďalší člen našej crew mal pozitívny test pred odletom, tak nemohol odletieť. Keďže by ma porazilo sedieť na zadku pred marínou a nemôcť pomáhať odchádzam trochu severnejšie do osamoteného rezortu na pláži, kde sa konečne aj môže plávať v mori. V našom odporúčanom Subic bay území je to kvôli prístavu zakázané a to je ako trest v týchto teplotách a pre človeka, čo miluje more.
Dobrovoľná karanténa
Znie to ako oxymoron, a v skutočnosti je to veru pravidlo organizátora pred pretekom, nie lokálne nariadenie. Predtým sa ešte stretávame rýchlo všetci, čo sme boli spolu v januári na tréningu, a je to úžasne srdečné zvítanie, ktoré padne veľmi vhod na druhej strane sveta. Samozrejme, že sme boli od seba 1.5metra a s rúškami celý čas J (usvedčení fotografiou!) Takže od 18:00 piatku 4.marca sa každý zatvárame na svojej izbe a čakáme na filipínsku čatu, ktorá nás príde v sobotu od 8 do 18:00 otestovať do asi 12tich hotelov, kde sú ubytovaní účastníci. Po minulotýždňovom testovacom faux pas, kde ľudia čakali na lačno aj 7hodín, nám dovolili do PCR testu sa hýbať po hoteli a jeho stravovacom zariadení. Ako píšem tieto riadky, dostávam správu, že už testujú v hoteli oproti, takže okolo cca 12:30 sú u mňa a do pondelka nebudem môcť vyjsť z izby ani do reštaurácie a jedlo mi musia nosiť na izbu. V pondelok ráno by sme už mali mať výsledky a vyzdvihne nás autobus, ktorý nás odvezie k našej loďke a začne nám posledný týždeň prípravného tréningu. Tentokrát, na rozdiel od toho v Anglicku, to už je s mojou posádkou a na našej súťažnej lodi. Takže teraz dva dni tŕpnutia, či celá táto príprava na môj vytúžený pretek nebola zbytočná… prípadne nejaké nové prekvapenie? 🙂
