Už sa to blíži, už to začína byť reálne. Síce na pretek ma vzali dávnejšie, platbu aj tréning mám už tiež nejaký čas za sebou, ale stres asi pomaly prichádza až s vybavovaním nižšie uvedených krokov. Až vtedy mi nejak dochádza, že ja naozaj letím na druhý koniec sveta. Naozaj sa vrhnem do studených vĺn Pacifiku, skutočne strávim bez prestávky na lodi viac ako 30 dní. Už vybaviť „iba“ nižšie uvedené a čaká ma najväčší pretek môjho života…
Ako pripraviť byrokraciu a nezošedivieť
- Prvý krok bol poistenie, pre ktoré som potrebovala vyplniť dotazník mojou obvodnou doktorkou. Zdá sa to ľahký krok – nie však v núdzovom stave, kedy doktori melú z posledného a aj moja vždy ochotná doktorka mi dáva termín až o 2 týždne, aj to ako láskavosť, lebo admin hodiny teraz nemá. Navyše zisťujem, že nie je anglicky hovoriaci doktor, takže mi anglické tlačivo vyplniť a potvrdiť nemôže. Nepomáha ani môj návrh, že prídem a budem prekladať. 🙂 Tlačivá musím najprv prepísať do slovenčiny, ona ich vypíše po slovensky a potom to dávam úradne nazad preložiť do angličtiny. A čas sa kráti…
- Vstup na Filipíny – nie som si istá, či som o tomto nemala napísať jeden separátny satirický príspevok. Ani neviem, kde začať. Najprv boli Filipíny zavreté pre turistov a boli potrebné víza ku ktorým, aby sme ich vôbec dostali, nám ich ministerstvo zahr.vecí muselo vydať Entry Exemption Document (EED). K dokumentu potrebovali vedieť, na ktorej ambasáde to budeme riešiť, akurát komunikácia s pre mňa najbližšími (v ČR a AU) bola ako Pat a Mat. Kým sme sa k potrebnému dokumentu dostali, už sa Filipíny otvorili turistom a víza už boli nepotrebné, rovnako ako všetky dokumenty, ktoré som k nim predošlé dni chystala. Šup do skartovača notársky overená žiadosť, listy z organizátora, kópia pasu, výpisy z účtu, doklad o adrese, predplatené poštovné s obálkou, pasová foto… a to som si ešte za 66€ vybavovala druhý pas, aby som mohla poslať druhý na US embassy simultánne, ako mi naozaj múdro poradil Janik (áno, v SR môžete mať dva platné pasy naraz, práve na tieto účely).
- Americké víza – ďalšie škrabanie sa ľavou nohou za pravým uchom. Keďže prichádzam loďou do Seattlu a odtiaľ letím domov, potrebujem aj tieto. A žiaľ pokiaľ mi neskončila platnosť ESTA formulára posledné 4 roky, tak musím žiadať o víza v covid časoch osobne s pohovorom. Dáva zmysel, že? Tak najprv vyplňujem nekonečnú žiadosť na ich stránke online a počas nej po 15 krát odhlási (nie, to nie je hyperbola). Po zodpovedaní tuctu otázok o mojich príbuzných teroristoch, či viem vyrábať výbušniny a mám skúsenosti s mučením ľudí, mi zasa nechce zobrať ich systém fotku ani od profi fotografov z biznis fotení. Teraz mám pocit, že sa stanem ja časovanou bombou, keď ma tu oni mučia už tretiu hodinu tou prihláškou. Vraj zlá kvalita, zlé svetlo, veľká, malá, zlý uhol… už som čakala, že mi to vypíše aj zlý make-up, krivé zuby… tak sa naštvem, postavím v pyžame večer pod zlým svetlom odlíčená k stene v izbe a kamoš ma fotí na mobil – a voilá táto fotka trestankyne z väzenia im zrazu vyhovuje! Prichádza platobná brána na 144$ a vytúžená stránka s možnými termínmi na osobný pohovor. Až na to, že na rok 2022 už nemajú žiadne voľné termíny na B1/B2 víza, peniaze nevratné, môžete skúsiť neskôr alebo inú ambasádu a znova zaplatiť. Welcome to America. Dostávam tip, že si mám zmeniť typ víz na C/D pre crew-members a tam by mali mať viac termínov – úspešný krok – a tak opäť chystám sadu dokumentov dokladujúcich, načo tam idem, že odídem a že mám peniaze. Potom vystojím na ambasáde 3hodinovú radu bez mobilu, počítača a vody, o ktoré ma obrali na vstupnej kontrole ako na letisku. Pohovor za mnou za 30 sekúnd. Chalanisko ma vysmial, že jazerný jachting u nás doma považujem za real sailing – no vtipný 😀
- Rezervovanie Hotelov – tu človek už naozaj v 21.storočí nepredpokladá problém, že? No, tak začnime tým, že máme určené malé územie, kde môžeme bývať, kvôli špeciálnemu povoleniu na tento pretek. Zároveň máme presný zoznam karanténnych hotelov schválených štátom, keďže pôvodne bola povinná 10denná karanténa. Do hotelu vieš iba napísať email, skoro žiaden nie je na booking.com a podobných stránkach a ich odpisovanie teda trvá… navyše je už väčšina z nich plná. Keď sa mi ho podarí rezervovať, po 10tkach mailov, keďže som sa snažila nájsť hotel s balkónom a výhľadom na oceán, keď už mám byť tak dlho zavretá, dozvedáme sa, že už do karantény po novom nemusíme, a tak si môžeme vybrať z iného širšieho zoznamu za normálnejšie peniaze a nie za 70€ na osobu na noc. Tak odznova. A aby som nezabudla, nemajú žiadne platobné brány a vyžadujú platbu dopredu, takže si za ten zahraničný prevod a inú menu pekne priplatíš.
- Letenky – podľa povolenia môžeme najprv priletieť iba 21-23.2., čo značne obmedzí výber leteniek. boli nám odporučené marine flaxible fares – môžete meniť dátumy a máte viac kíl na batožinu pre námorníkov, a tak si takú ponuku na Clark airport dávam vypracovať na TRAVEL desku. Preglgnem na sucho, 2300€… jednosmerná. No nič, s tým som veru nerátala, skúsim sama, nachádzam cez Qatar, ktorý má aj v normal letenke free cancellation a dostatočnú baggage allowance 30kg. Kupujem! Deň nato príde oznam, že okno na prílet rozširujú, jasné, že sú tam lacnejšie už, ruším let a kupujem nový za polovicu. Opäť musím vybavovať odvoz v nový termín na letisko. Pár dní na to prichádza ďalšia info, že môžeme priletieť aj na iné letiská, nielen Clark, a že posúva sa harmonogram preteku. Mením opäť letenku, zasa ušetrím ďalších 300€, ale tie nervy okolo toho, a doteraz čakám kedy mi Qatar vráti mojich 3000€, majú na to 30 dní 😀
- Imigračná kontrola na letisku – to, že je cestovanie v covide náročnejšie, to už vieme všetci po tých dvoch rokoch. Ale takýto rozsah dokumentov, ktoré budem ukazovať aj na check-ine Qataru vo Viedni aj v Manile po prílete, bol ohromujúci. Organizátor pretekov nám poslal celý zoznam, tak poďme na to: pas, fotokópia pasu, doklad o vakcinácii, negatívny predodletový PCR, spomínané EED, doklad o odchode z krajiny do 30 dní – v našom prípade list od organizátora pretekov, že odplávame 20.3., kontrakt k pretekom, list od ministerstva zahraničných veci, list z Oddelenia Turizmu ,potvrdenie o rezervácii hotela, cestovné poistenie s explicitne vypísaným COVID krytím, QR kód z vyplneného formulára One Health pass a nainštalovaná aplikácia Traze. Good to go now! Slogan na letisku neskôr „ It’s more fun in the Philippines“ vyvoláva vo mne smiech cez slzy. Tak určiteeeee… minimálne na tom imigračnom!
Last-minute pred-odchodové stresy
UTOROK
Ďalší pondelok mám odletieť, skoro všetko už je vybavené, je utorok podvečer a čakám už len na poslednú chýbajúcu vec- americké víza. Musíte síce ísť osobne na pohovor na bratislavskú ambasádu, ale vystavené víza sa osobne preberať nemôžu, ale zasielajú sa poštou v predplatenej 8€ obálke aj s poštovným. Začínam byť nervózna, že vidím, že moja obálka nebola ešte ani podaná na pošte. Hľadám číslo kam zajtra pre istotu zavolám a maily kam napíšem; nenachádzam úplne priamy kontakt, tak zavolám na obe čo som našla a skúsim 3 maily a jeden online formulár, niečo snáď zafunguje.
Večer mi prichádza súrna Jóbova správa od organizátora ohľadne elektronických certifikátoch o vakcinácii. Vraj, že som nakoniec mala pravdu, keď som nenašla Slovensko v zozname krajín, ktorých certifikát Filipíny uznávajú, aj keď napr. bratři Česi tam sú. Nuž naši politici neuznali ten Filipínsky, tak oni neuznajú ten náš; a basta, nebudeme sa odteraz spolu hrať na piesku s formičkami! Tak Peťka na výber máš vraj vybaviť si 9a víza za 3 dni (aj keď min. Lehota vybavenia je 5 dní a vo Viedni funguje iba písomný poštový styk), aby ťa teda do krajiny ako „nezaočkovanú“ vôbec pustili (bez víz majú povolenie iba očkovaní). Alebo… zohnať si žltú očkovaciu knižku a dať si ju potvrdiť, ale ako ma však obvoďáčka vyvádza z omylu nie u nej, ale u doktora pre zahraničnú medicínu a exotické choroby s guľatou pečiatkou! Knižku som si našťastie objednala ešte pred týždňom, kedy som kontroverznú filipínsku rezolúciu prvý krát čítala, a o 17:45 zisťujem, že si ju max dnes do 18 môžem vyzdvihnúť v pobočke Zásielkovne. Spotená s knižkou v ruke víťazoslávne googlim týchto doktorov, ktorí, ako si nahováram, v týchto časoch asi nebudú veľmi zaneprázdnení.
STREDA
Zas mylný predpoklad, ale aspoň dostávam termín u ňho na piatok pred odchodom, a pomaly mi začína klesať tlak. Kým pán doktor neoznámi, nech prinesiem aj tie papieriky, čo mi dali (a čo som takmer určite zahodila), keď som dostala každú dávku, lebo náš múdry elektronický certifikát nemá info o čísle šarže našej vakcíny a bez toho to on nemôže potvrdiť. Tlak je nazad, je streda poobede a opäť bojujem – telefonát na covid linku Min. Zdravotníctva- oni taký centrálny register nemajú, vytlačia mi to len na príslušných vakcinačných centrách – v mojom prípade Piešťany a Bratislava Ružinov(a ja som z Bratislavy). Skúšam utekať do Ružinova – zavreté, žiadny kontakt, žiadne ordinačné hodiny, budova duchov, „joj, moja, to skúste iba ráno“ napoly chápavo aj nechápavo mudruje pani vrátnička. Volám a googlim, kde nájdem kontaktné centrá alebo ich otváracie hodiny – nenájdem, online neexistujú, centrálna covid linka ich nepozná, ani obec Piešťany, ani moja mama, tak už len Chuck Norris a vedma z Matrixu. Ale ani na nich nemám číslo. Skúšam ešte volať na Qatar a Filipínsku ambasádu, aby som si overila, či tú žltú komunistickú žiacku knižku naozaj potrebujem. Vraj mám si to pozrieť na nete, nehovor Sherlock! Len tam máte dve odporujúce rezolúcie a nejasné inštrukcie. Moja veľmi kľudná nátura už začína byť nekľudná! Večer skúsim prehľadať všetkých 35 kabeliek, vačky búnd, auto, kontajnery v okolí, aby som našla svoj zapatrošený papier a nemusela ísť štvrtok na otočku do Piešťan bez istoty, že majú otvorené. Osvieti ma, vidím seba kráčať medzi chumáčmi topoľov kúpeľným ostrovom hrabkajúc sa v striebornej kabelke kvôli alergii hľadajúc vreckovku, uvažujúc, či už Bill Gates stiahol všetky moje súbory na čip … a tam na jej dne leží moja spása, aj keď pokrčená na šalát. A tak zajtra ráno skúsim o 8 iba ten Ružinov. Dnes som skúsila aj nekonečné americké hovory, bez výsledku, len že víza už boli vydané sa dozvedám, ale prečo neposlané, mi pani asi na americkej linke nepovie. Posielam teda maily aj na všetkých bývalých aj budúcich amerických prezidentov, že toto je emergency a odpláva mi moja loď snov. Uvidíme, čo prinesie štvrtok po mojom plytkom spánku túto noc.
ŠTVRTOK
Deň rozuzlení! Ráno stepujem už o 8:00 pred dverami očkovacieho centrá, kde to dnes na rozdiel od včerajška žije. Milá pani tlačí papier radšej trikrát a ešte aj úspešné preteky mi zapraje. Papier z 2.dávky – check! Papier z prvej kabelky – check!
Odpoveď z US Embassy, že víza dnes pošlú. Kričím: „Len to nie, nie poštou, to už do pondelka nepríde“ 8mailov a pani je zlomená, že urobí výnimku a mám za ňou prísť, aj keď mi opakovane odignoruje otázku, ako sa volá, za kým mám prísť. Prekonávam svoju trupovú rýchlosť, zhadzujem kabát, majetok, zábrany na vrátnici pred chlapcami so samopalmi a nachádzam záhadnú pani síce bez mena, ale s vízami! Víza- check! Už iba sa uistiť, že keď letím z Viedne, nechcú odo mňa PCR z Rakúska, nakoľko „jasná“ rezolúcia opäť píše „port of exit“… je to môj domov a exit autom na letisko, alebo letisko…? Email organizátorovi, email Qataru. Uvidíme.
PIATOK
Po hodine čakania, 18eurách a 2 minútovom vyplnení mojej knižky, ktorú by som dostala v cene, a nemusela si ju nosiť, mám svoju yellow book! A mám aj odpoveď, že mi stačí moje slovenské PCR. Aký super deň, však? Škoda, že som nebola schopná dorábať svoju prácu pred odchodom kvôli vyššie-uvedenému. No a prichádza 17:00, obľúbená hodina pre informačné bomby… ani neviem, či vám to sem mám písať. 😀 Možno nabudúce…. ☺