Veci pobalené, pár milých telefonátov s Rodom a Annette z posádky a všetci nervózne čakáme, či niekomu pozitívny výsledok nezničí sen. Je 22:00 a prichádzajú výsledky, takže… idem na Pacifik!!! Už len 10 hodín a príde po mňa clipper bus a vezme ma na moju loď a celé to konečne začne. Doteraz sa človek aj bál tešiť, lebo tento pcr pozitívny výsledok by znamenal koniec preteku, lebo sa človek nemôže zúčastniť záverečného povinného výcviku. Je mi ľúto toho jedného pozitívneho nešťastníka. Aký paradox, pozitívny nešťastník, jeden z celého preteku, čo je vlastne tiež veľký úspech. Dopíjam posledné pivo z chladničky a dúfam, že sa mi podarí zaspať.
Prečo to vlastne robím?
Veľmi dobrá otázka! Pár krát, keď som bola zničená a zmrznutá do kosti na výcviku, som na túto otázku ťažšie hľadala odpoveď. Myslím, že to celkovo súvisí s tým, že pomocou jachtingu som od začiatku zbúrala množstvo svojich fóbii a vykročila ďaleko za zónu svojho komfortu. Jachting bol všetko len nie logický krok pre mňa a väčšina mojich blízkych sa veľmi čudovala. Neznášala som vratké povrchy a na prvej firemnej plavbe som mala problém prejsť cez pasarelu na loď. Vždy som mala dvoch prievozníkov – jeden ma sotil z brehu a druhý sa po mňa naťahoval z lode, tragikomédia.
V ten moment by nikto z nás nečakal, že 2 týždne na to nastúpim doma na skipperský výcvik, na ktorom budem bojovať so strachom z výšok a s averziou k adrenalínu (špeciálne pri náklonoch) … ale láska k tej slobode, prírode, pokore, k tomu pocitu, že sa mi myseľ úplne vyprázdnila a srdce zaplnilo šťastím a pokojom, bola silnejšia ako strach.. A už vôbec by som nečakala, že 3 mesiace na to budem na svojej prvej regate (irónia, že rovno na majstrovstvách Slovenska) a že prídu čoskoro aj tie offshore, kde zas čelím potrebe 8 hodinového nerušeného spánku. A teda dobre vieme, ako je pri systéme smien prerušovaný a plytký, že nespíme viac ako 3 hodiny v kuse a sme budení pre mňa v najhoršie hodiny, a to nad ránom. A keď neznášam dážď a vlhkosť, z vetra ma bolia uši a sekne ma a mám rada svoj priestor, tak je až nepochopiteľné, že loď sa mi stala pomaly domovom.
A toto bol len ďalší (ne)logický krok, posledné kúsky strachov na pokorenie, nová výzva. NENÁVIDÍM ZIMU! Moja termoregulácia musí byť očividne vadná, keď mám vždy o 2 vrstvy oblečenia viac ako iní. Tak si vravím zvládla som týždeň na Balte, poďme skúsiť Severný Pacifik! Ako správna jachtárka, ktorá chce raz oboplávať svet, nemôžem mať predsa geografické limity kvôli teplote. A chcem raz vidieť aj tučniaky aj ľadové medvede, a vďaka Julke aj viem, že na to treba ísť na oba póly. Nuž a druhá zóna komfortu, ktorú chcem opustiť, je kombinácia vlny a zaďák s potenciálnym broachom či chinese gybom. Oboje ma desí od začiatku, čo som sa na regatách dostala za kormidlo. Kde si to lepšie nacvičiť ako za 5 týždňov na rozvlnenom Pacifiku, kde to môže mať rozmery aj 15metrových vĺn a prechádzaš množstvom búrok?!?
Navyše som sa o týchto Pretekoch dozvedela prvý rok môjho jachtárčenia, a bol to taký môj ambiciózny, ale dosiahnuteľný cieľ, lebo na The Ocean race asi budem musieť ešte pár rokov (alebo životov) počkať (vtedy som netušila, že na tieto Preteky vezmú aj istý počet úplných začiatočníkov). Posledný dôvod, pre ktorý som si vybrala potenciálne ten najťažší oceán, je že raz chcem oboplávať svet na svojej lodi, a to sa oceánom nevyhnem, tak by som si to najprv rada vyskúšala s niekým, kto to už bezpečne urobil a priučila sa niečomu. Takže here I am, preto Etapa cez Severný Tichý oceán, Filipíny-Seattle, min. 7 000 Nm chladnej rozvlnenej šialenosti… úprimne posledné noci pred odchodom som sa budila s nočnými morami, tak veľmi je toto mimo moju zónu komfortu a znesiteľnosti. Verím teda, že do Seattlu pripláva úplne nová Petra! Ale nie šedivá a neurotická.
Deň D presunu na loď
Po nepokojnej noci, kde som sa budila, či som neprespala môj čas transferu, ma budí v tom najlepšom úplne zbytočný telefonát z recepcie o 6:35. Vraj, či mi môžu priniesť raňajky do mojej karanténnej izby… akurát sa nejak na ceste cez 3 poschodia ku mne stratili a dorazili o 7:45, keď som práve vošla do sprchy. Autobus pristavený o 8:30 a celá karanténa stráca zmysel, keď tam asi 20 min v tom minibuse dýchame jeden vzduch a tlačia sa na seba ľudia z rôznych tímov. Nuž nevadí, funguje to tu presne rovnako logicky ako doma s covid pravidlami. Polku batožiny nechávam v hoteli aspoň na tréning. Potom to budem musieť pomestiť do tých malých dier, ktoré sú určené na naše veci, vedľa nášho lôžka. V tom mojom otvore je napísané „Leakage here!“ Asi to nie je najlepšia správa pre moje veci a spolieham sa na svoje drybagy!! Stále nechápem, kam strčíme naše vyložené kufre. Keď už sa bavíme o príchode a našich vojenských lôžkach, moje je S5 (starboard 5), alebo 5ka je s5 taká malá slovná hračka. Takže je na pravoboku a je to hneď prvé lôžko na hornom poschodí. Už teraz si predstavujem, ako tam leziem, keď budú plachty na ľavoboku!
Prvé minúty /spotené hodiny na palube
Je na prvý pohľad vidno rozdiely medzi posádkami: niektoré sú vekovým priemerom mladšie, iné odhodlané nacvičujúce bojové pokriky, inde už prebiehal striktný bezpečnostný briefing, inde ľudia len posedávali, inde horlivo opravovali/dolaďovali, na veľa miestach sa veľmi srdečne vítali. No a my… asi som si to predstavovala inak a veľká časť našej skupiny „round the worlders“ je značne vyhorená a zatiaľ uzavretá. A náš skipper je skôr tichší človek, aj keď veľmi vážený a skúsený s dobrým zmyslom pre humor. Takže v tejto pohrebnej a spotenej atmosfére sa motkáme pár hodín, až ju trošku rozbíjame my noví ľudia našou pozitívnou energiou. Stále verím, že nás tréningový týždeň spojí a je to len kostrbatý úvod. Je tu cez 35C, vlhko a Slnko agresívne škvarí našu pokožku.
Kým sme chystali loď na odchod, zastavil sa pri nás zakladateľ preteku. Povedal nám, aby sme sa nedesili oceánu, ale vždy k nemu mali úctu a pokoru a poradil nám, ako sa pohrať s kormidelnými lismi, aby loď lepšie reagovala na kormidlo. A vraj nemáme pri takej diaľke zabúdať na trim, takže verím, že môj trimmerský zápal sa tu zíde. Veď na tréningu v Anglicku ma naša milá skupinka prezývala Miss Trim. Čo mi pripomenulo vetu posledného skippera na poslednom tréningu – „ak vaša loď príde prvá, viem že si bola hlavný trimmer na vašej lodi“, čo bolo extrémne milé a povzbudivé od pretekára a trénera v jednom. Otázka je, či človek dokáže udržať také súťažné nasadenie v takých ťažkých podmienkach30-35 dní. Teda machri na pretekoch okolo sveta asi áno, ale otázke je, či aj ja a naša posádka. Naša loď bol vraj inak prvý vyrobený prototyp nového modelu. Vraj na ňom vychytávali chyby, a spolu s ďalšími dvomi je ťažšia ako ostatné neskôr vyrobené, tak uvidíme , či ten trim postačí no a ako vieme, je to aj tak najmä o ľuďoch a ich motivácii, ale o tom nabudúce, keď sa to vyfarbí všetko na tréningu, alebo ako hovorí kamarát Miško od susedov, keď sa „na lodi každý časem vodkope“.
Vyťahujeme na predné stehy všetky vlajky a bannery a začína Parade os Sails a vyplávame na náš 4. týždeň „povinného“ výcviku. Úvodzovky preto, lebo zisťujem, že nakoniec, keď im tieklo do topánok, tak zobrali na palubu aj ľudí bez výcviku, lebo to museli urobiť na poslednú chvíľu, lebo nejaká skupina ľudí sa z tejto etapy last minute odhlásila, pár bolo tu v karanténe a vyzeralo to, že väčšina posádok by robila túto ťažkú etapu s menej ako 13 ľuďmi vrátane velenia. Technicky, výcvik nemali kedy absolvovať, lebo ich zavolali ten týždeň, kedy sme všetci dorazili sem a brali ľudí s RYA a ekvivalent kvalifikáciami iba, čím si ospravedlnili absenciu 3 týždňov výcviku. V zmysle hesla „všetci sme si rovní, len niektorí rovnejší“ som si znechutene povzdychla nad ich rezolútnymi odpoveďami na môj email, či tie prvé začiatočnícke týždne musí naozaj absolvovať aj človek s Bčkom a 15 000 Nm naplávanými… tých pár tisíc GBP by som vedela aj lepšie minúť.